Verte tomu, že sa udalosti vyvíjajú tým najlepším spôsobom

 Keď hľadáme v každej situácii dar alebo lekciu namiesto toho, aby sme sa držali obviňovania, oslobodzuje nás to od starého zlozvyku ukazovať na iných prstom a znovu a znovu vytvárať tú istú situáciu.

Hľadať lekciu na môže na začiatku zdať ťažké. Poznám to, verte mi. Keď mám zlé časy, nie je ľahké počúvať, keď mi niekto hovorí: „Len počkaj. Obráti sa to na dobré.“ No zistila som, že je to pravda. Jedna priateľka mi často pripomína, že „odmietnutie je Božia ochrana“. Hoci to nie som vždy schopná v tej chvíli rozpoznať, pri spätnom pohľade na minulé sklamania vidím, koľko vecí, na ktoré som sa sústredila, by ma aj tak neurobilo šťastnou (je to osobné potvrdenie výskumu Daniela Gilberta). A často veci, o ktorých som si myslela, že sú nanič, sa nakoniec ukázali ako najväčšie požehnanie môjho života.  Stáva sa to tak často, že pred pár rokmi som začala používať frázu, ktorá mi veľmi dobre poslúžila. Kedykoľvek začnem hádzať vinu na nejakú osobu alebo okolnosti, zamyslím sa a spýtam sa sama seba: Ak sa to deje s vyšším zámerom, aký je ten zámer?

Členovia Šťastnej stovky v prvom rade vedia, že nie je dobré označovať veci ako „dobré“ a „zlé“. Namiesto toho veria, že vo všetkom sa skrýva dar alebo lekcia, hoci v tej chvíli to ešte nemusia vidieť.

Jeden starý čínsky príbeh prekrásne ilustruje tento fakt:

Starý roľník používal na oranie polí koňa. Raz mu kôň ušiel. Susedia roľníka ľutovali pre jeho nešťastie, roľník však pokrčil plecami a riekol: „Bolo to nešťastie? Alebo šťastie? Ktovie?“ O týždeň sa kôň vrátil s celou čriedou divých kobýl a tentoraz susedia roľníkovi blahoželali k jeho šťastiu. On opäť odpovedal: „Šťastie? Nešťastie? Ktovie?“ Roľníkov syn sa snažil skrotiť jednu kobylu, spadol a zlomil si nohu. Každý súhlasil s tým, že je to veľké nešťastie. Ale roľník zase len povedal: „Šťastie? Nešťastie? Ktovie?“ O týždeň vpochodovali do dediny vojaci a naverbovali všetkých mládencov. Roľníkovho syna so zlomenou nohou obišli. Bolo to šťastie? Nešťastie?

Ako vidíte človek nikdy nevie.

Keď sa ti veci nevyvíjajú tak, ako by ste chceli, verte tomu, že sa vyvíjajú tým najlepším spôsobom. Nezabúdajte, vesmír vás podporuje. Ihneď to zmení vašu energiu. A keď si to budete precvičovať, pôjde vám to ľahšie a ľahšie.

Zdroj: Ukážka z knihy Šťastný bez príčiny – Marci Shimoffová, Carol Klineová

Odyssea dnešnej doby

Pohľad od Mgr. Miroslava Kostelnika na čítanie a ponorenie sa do hĺbky informácií.

Málo z režisérov (česť výnimkám) má vzdelanie, ktoré by dovolilo hlbšiu mytologickú a psychologickú reinterpretáciu klasickej predlohy. A tak tvorcovi meinstrímového filmového príbehu a participantovi neostáva mnohokrát nič iné, len kĺzať po povrchu vizuálne bombasticky vzrušujúceho príbehu s dramatickými zápletkami.
Ak sa však máme prostredníctvom mýtu pokúsiť o výklad vývinu takého zložitého komplexu, akým je štát, nemôžeme ostať pri horizontálnom, a teda povrchnom pohľade. Vnorme sa teda trochu hlbšie do príbehu, ktorý je síce spojený s antickou gréckou klasikou, ale hovorí aktuálnou rečou o dnešku, dejoch blízko minulých a súčasných (možno i budúcich). A životné peripetie jedinca, hlavne ak je taký významný, akým mýtický itacký vládca nepochybne bol, môžu svojou polysémantickosťou ako metafora poslúžiť pre vloženie akéhokoľvek epického súboru udalostí. Veď i štátny útvar je takým „kolektívnym“ jedincom. Zdanlivo pesimistický (občas až uplakaný) dej prijmime ako obraz problematických peripetií, učebných lekcií životného príbehu, ktorý ale, tak ako každá dobrá „rozprávka“, končí po zvládnutí iniciačných kríz úspešným rozuzlením a hepyendom známej formulky: „… a žijú šťastne doposiaľ, ak nepomreli.“
Uvedomujem si ale aj to, že sa púšťam do intelektuálnej „hry“ s vlastnými pravidlami, že moje interpretácie sa budú mnohým zdať ako účelové, len aby som dosiahol vytúžený výsledok. Že teda pristupujem k téme ako vedec-experimentátor, ktorý chce dokázať svoje predpoklady. Zvolenej hre takéto postupy vyhovujú, pretože rátam s mnohovýznamovosťou pôvodného textu. Že tento od počiatku nechcel byť len zobrazením konkrétneho putovania héroa a jeho družiny, lež zobrazením hrdinskej púte ako takej.

Odyseova púť

Homérsky epos Odysseia  sa nezačína tam, kde skončila Iliada, na konci vojny pod hradbami Tróje, po rozchode víťazných vojsk a ich preživších hrdinov domov, ale ako sa patrí na správne rámcovaný príbeh, kdesi v prostriedku. Akoby nás chcel prvým spevom, nazvaným Telemachia, uviesť do súčasného spoločenského diania.
Odyseus trávi nekonečné dni v skrytosti na ostrove Ógygia, patriacemu nymfe Kalypso a zdá sa, že dospel na koniec svojej cesty. Bohovia však rozhodnú inak. Aténa má záujem, aby sa hrdina, tak ako všetci, ktorí po trójskej vojne prežili, vrátil domov. Zasadnutie Olympanov otvára Zeus a sťažuje sa na ľudí, že vinia bohov zo zla, páchaného na nich, pričom si oni sami vlastnou hlúposťou spôsobujú strasti.  No keď Aténa pripomenie osud Odysea, Zeus kladie vinu na Poseidóna, ktorý chcejúc pomstiť oslepenie syna Polyféma, nedovoľuje hrdinovi doplaviť sa bez problémov domov. Nakoniec sa zhromaždenie bohov dohodne na jeho návrate a na ostrov Atlantovej dcéry vyšlú Herma. Aténa sama odchádza v mužskom preoblečení na Itaku, aby dala na vedomie Odyseovmu synovi Telemachovi, že sa blíži čas otcovho návratu a že preň treba urobiť prípravy. V Odyseovom dome sa totiž po jeho odchode na trójsku vojnu zhromažďujú potenciálni ženísi jeho manželky Penelope, ktorí neveria, že sa itacký vládca vráti domov. Vyžierajú pritom jeho majetok a bavia sa na jeho účet. Telemachos sa cíti primladý, veď sa narodil v čase otcovho odchodu na bojisko a ako dvadsaťročný mladý muž má primálo síl na to, aby týchto okrádačov domu mohol vyhnať. Už ani on neverí, že sa otec vráti domov. Aténa ho však presviedča, že musí urobiť prípravy na Odyseov návrat a skoncipovať taktiku, aby spolu s otcom po jeho príchode očistili dom od drzých príživníkov. Lebo ani Penelopa sa nedokáže zbaviť dobiedzajúcich itackých mužov a svoj sobáš s nimi odďaľuje rôznymi úskokmi. Aténa presvedčí Telemacha, že už má vek na to, aby nielenže vyhľadal správy o otcovi, ale aby zabojoval proti nepriateľom paláca. A tak sa mladý muž vyberá na výzvednú cestu, ktorá potrvá pomerne hodnú dobu.
Koncom roka 2011 sa zverejnili prvé správy o nekalých praktikách finančných skupín, ktoré spolu s predstaviteľmi politického sveta pripravili našu ekonomiku o nemalé položky. To  múdra „Aténa“ po zasadnutí „Olympanov a po rozhodnutí Dia Kronovca“ zostúpila z božských výšin, aby nás upozornila na to, čo sa deje už od počiatku našich samostatných dejín. Vyzvala „Telemacha“, predstaviteľa mladej odvážnosti, či skôr nahnevanej mladíckej nerozvážnosti, ako to charakterizovali skúsení politici a politológovia, aby sa postavil týmto neprávostiam. Verejnosť, hlavne jej mladí predstavitelia vošli do ulíc, do parlamentu, aby dali na vedomie „itackej verejnosti“, že je potrebné čosi urobiť. Pripraviť návrat moci spravodlivosti, práva. Demonštrácie proti „gorilám“ v spoločnosti na začiatku zlákali mnohých tušiacich a tešiacich sa, že sa udejú výrazné spoločenské zmeny. Ale väčšinový podiel populácie sa necháva, tak ako Odyseus nymfou Kalypso, čičíkať zdanlivou stabilitou stavu.  Odyseus plače, vzdychá túžbou po návrate domov, lebo cíti, že sa ešte má kam vracať, no Kalypso ho presviedča o nepotrebnosti robiť zmeny.

Ako to začalo?

Nepredbiehajme však „dejiny“ a skúsme sa vrátiť kamsi na počiatok príbehu, na pobrežie neďaleko Tróje, kde sa celý sled udalostí začína.
Trójska vojna teda dopadla pre víťazných achájcov slávne i neslávne zároveň. Trója bola síce porazená, ale krutosť, s akou bolo vyhladené jej obyvateľstvo, sa bohom neveľmi páčila. A osnovateľom „vyhladzovacích manévrov“ bol práve Odyseus. Teda aj on, tak ako i mnohí ďalší „trójski víťazi“, museli byť bohmi potrestaní. Unavení bojom sa poberajú domov. Na ceste smerom ku gréckej pevnine sa pridal Odyseus so svojimi loďami najskôr k Menelaovej, neskôr k Agamemnonovej flote. Bohovia rozpútali búrky, víchor, vlny a blesky. Flotila sa rozpadla a mnohé koráby i s posádkou šli ku dnu. Rozpadlo sa spojenectvo, ktoré dovtedy pretrvávalo dlhočizné roky a utužovalo sa aj v bojoch pod trójskymi hradbami.
Keď sme v novembrových dňoch osemdesiateho deviateho „vybojovávali“ svoje postupné víťazstvá nad „Trójanmi“, ktorí nás pod kuratelou bohov boli obrali o „krásnu Helenu“ (demokraciu? slobodu? jedinečnosť? kapitalistický materializmus?), netušili sme, že sa tým približuje i koniec nášho spoločenstva, štátu, v ktorom sme spolu s Čechmi pretrvali v spojení (nech už bolo akékoľvek, bolo istým spôsobom ku prospechu oboch strán) mnoho desiatok rokov. Len bojovníci, čo povyskakovali z brucha dreveného koňa, mali nariadené, aby nepobili všetkých „nepriateľov“. V báji bolo vyhladené celé mužské osadenstvo Tróje a ženy s deťmi šli do otroctva, u nás tzv. víťazi „pobili“ iba vybraných. Správne preoblečení a vhodne do prasiatkovoružova prefarbení vyvolenci zostali, takže aspoň tým sa začiatky príbehov v malých nuansách líšia.

Ďalším krutým Odyseovým činom bolo vyplienenie tráckeho mesta Ismara. Obyvateľov Kikonov, ktorí sa nesprávali priateľsky, vojaci vyhladili. Nažive nechali len kňaza Apolónovho chrámu Marona. Ten sa odvďačil mechmi naplnenými neobyčajným vínom, podobným božskému nektáru. Odyseus ho dal uskladniť na lodiach a námorníci opití víťazstvom hodovali na pobreží. Nahnevaní vidiecki Kikonovia ich v noci prepadli, takže bojovníci mali čo robiť, aby pred ich hnevom ušli na lode. Mnohí však ostali ležať mŕtvi na mieste útoku.
Ani naša odysea nebola od počiatku radostná, aj tu sa od prvých chvíľ odohrávali boje, v ktorých víťazili protistojné šíky. Z „podpalubia“ však na nás pôsobí euforizujúci opojný nápoj, ktorý azda budeme vedieť vo vhodnej chvíli použiť. Alebo sa ním budeme nechať mámiť, aby sme jeho vplyv prežívali prostredníctvom „opájajúcich médií“, bulváru, veľkolepých šouprogramov, reklamy, politických dialógov, … a nevideli realitu, do ktorej sme vstúpili?

Plavba pokračovala a keď si už bol hlavný hrdina temer istý, že sa všetci v bezpečí priplavia do rodnej Itaky, bohovia nie prvý ani posledný raz rozhodli inak. Búrka, ktorá nasledovala, ich odohnala zo správneho kurzu do sveta, ktorý doteraz nepoznali, v ktorom žijú iné bytosti, než aké do tých chvíľ stretali. Prekročili hranice ľudskej civilizácie, aby sa ocitli vo svete inakosti, „nenormálnosti“. Tu sa budú stretať s polobohmi, ale aj s bytosťami nízkymi, krutými.

Stretnutie s mámivým neznámom

Keď sa more utíšilo, pristáli na brehu pevniny, ktorú nikdy predtým nemali možnosť navštíviť. Potrebovali doplniť zásoby a chceli sa zoznámiť s domácim obyvateľstvom. Odyseus poslal predvoj a ten bol domorodcami srdečne privítaný. Večne doširoka usmievaví Lotofágovia, pojedači lotosu, im ponúkli svoj obvyklý pokrm. Keď však človek, majúci vlastné stravovacie zvyklosti, okúsi túto omamnú cudzokrajnú krmu, na všetko zabudne. Na svoju minulosť, na svoj pôvod, na smerovanie svojej vlastnej cesty. Vyslanci po návrate k pobrežiu netušili, čo sa im prihodilo a odmietali nastúpiť opäť na lode, prežívajúc blaženosť bez minulosti, bez budúcnosti. Ostatní ich však násilím prinútili vstúpiť do korábov.
Vidina takzvaného demokratického slobodného kapitalistického sveta, „Ameriky“, „Švajčiarska“ mnohých našich súčasníkov takisto omámila, zatúžili zbierať „lotos moci a bohatstva“ z chodníkov, ako im to bolo sľubované.
Mam a klam nekonečnej blaženosti odviedol postupne zo života každodennosti aj takých, ktorí sa v „lotosovom sede“ začali utápať v zradných vodách vidín silnejúcej zosvetštenej komerčnej ezoteriky (nemám rád slovné spojenia, v ktorých sa nachádza slovo ezoterika, lebo sa ono v našej spoločnosti veľmi zneuctilo, sprofanovalo – stačí len pozrieť na „duchárinu“ v komerčných médiách, na množstvo partiového „duchovného“ braku na pultoch lacných kníhkupectiev, aj keď treba priznať, že i tu sa často objavia poklady nevyčísliteľnej hodnoty).
Poznám veľa jedincov, ktorí zostávajú vo vytúženom raji „lotosu“, ako som spomínal, spití ilúziou vysnívaného sveta takzvanej demokracie napriek tomu, že sú každodenne konfrontovaní s  nedokonalosťou a vulgárnosťou masky jeho pretvárky. Zakotvili v zemi „Lotofágov“ a žijú v blaženej nevedomosti. Možno sa tým len bránia prijatiu občas veľmi tvrdej konfrontácie s realitou.
Sú i takí, čo boli na tieto územia vyhnaní nenásytnosťou pokrivenej spoločnosti, aby sa v malých spoločenstvách alebo osamote kŕmili „lotosom lacných vín“ pod balkónmi väčšinovej civilizácie, v kanáloch, pod mostmi. Ďalší si svoj „lotosový“ lós vybrali sami a požívajú ho v plechových búdach, chatrčiach z odpadových materiálov, podporovaní v takomto spôsobe života „mocnými nemocnými“. Veď síce potláča, zároveň i podporuje ľud, aby získaval na svoju stranu takto spoločensky pokrivených prívržencov. A sám v omamnom stave opitosti „lotosom“ svojho postu to blahosklonne nazýva sociálnosťou.
Všetci tí, čo sa takto zastavili a prijali zdanlivé istoty, sa postupne menia na „zombíkov“, lebo vieme, čo je jedinou istotou smrteľného človiečika.

Kyklopská epocha

Z ostrova zabudnutia vyplávali lode k ďalšiemu, ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Priestor, ktorým plávali, pokryla nepreniknuteľná temrava, aby sa v tejto tme tmúcej pod vplyvom bohov vylodili na temnotou zakrytom ostrove, netušiac, čo ich očakáva. Tento temný svet bol obývaný zlostnými mocnými obrami s jedným okom, Kyklopmi. Odyseus ukryl svoju loď a keď sa rozvidnelo s dvanástimi mužmi vystúpil na breh aby sa spolu vyštverali k jaskyni, ktorú zbadali na vrchole hory. Netušili, že ju obýva krutý Polyfémos (čo znamená muž, ktorý rád a veľa rozpráva a je známy v širokom okolí). Druhovia odhovárali Odysea od návštevy jaskyne, on však vo svojej zvedavosti nepovolil, vediac, že je človekom, ktorý si musí udržať pamäť, ale ktorý chce vidieť, spoznávať a okúsiť všetko, čo mu svet ponúka. Táto túžba po poznávaní ho síce mohla aj zahubiť, v tomto prípade však zabila niekoľkých jeho druhov. Keď sa obrovský Kyklop vrátil so stádom oviec do jaskyne, zapálil oheň a zbadal zľaknutých ľudkov. Od počiatku im dáva vedieť, že preňho neplatia žiadne zákony a aby to potvrdil, schmatne dvoch námorníkov, tresne ich hlavami o zem a zbaští na večeru. Ráno pred odchodom z jaskyne a večer po návrate pokračuje v tomto krvavom rituáli. Neboráci nemôžu z jaskyne ujsť, lebo ju vždy zatarasí obrovským balvanom. To ale netuší, kto je jeho protivníkom, nepozná ľstivosť Odysea. Po zdvorilostných frázach sa hrdina predstaví ako Nikto a pobavenému Plyfémovi ponúkne ako dar časť vína, ktoré so sebou priniesol. Opitý a prežratý Polyfémos nakoniec zaspí a príde o jediné oko, ktoré mu tí, čo zostali nažive, polovica z pôvodnej skupiny, vypália ostrým rozžeraveným kolom z olivovníka. Bojovníci sa poukrývajú, takže ich zlostný obor nemôže nájsť. Revom, ktorý spustí, privolá ostatných obyvateľov ostrova a keď sa tí pýtajú, kto mu ubližuje, odpovedá: Nikto. So smiechom odchádzajú od jaskyne. Odyseovi s druhmi sa úskokom podarí ráno uniknúť – prichytia sa rún ovčieho stáda a pod ich bruchami opustia jaskyňu. Dobehnú k lodi, nalodia sa a keď sú už ďaleko na mori, hrdina vo svojej povestnej pýche zakričí, že to on, Odyseus, spáchal tento čin. Netuší, čo týmto márnomyseľným gestom spustí. Otcom Polyféma je totiž boh morí, Poseidón. A Kyklop, teraz už poznajúc meno nepriateľa, vykričí svoju žiadosť o pomstu otcovi. Medzitým vrhne po hlase niekoľko obrovských skál do mora, čím urýchli odchod hrdinov. Odteraz musia počítať s veľkým hnevom boha, ktorému do rúk vložili svoje námornícke osudy.
Naša spoločnosť sa s takouto zlobou a hrubou silou stretala a stretáva dodnes. Napríklad jeden z takzvaných „otcov vlasti“, veľavravný, všetkými poznaný bojovník s gladiátorským charakterom i menom (lat. gladia = meč), a po ňom do dnešných dní ďalší spúšťali lavíny utajovaného násilia, pričom pri svojej zdanlivej jednoduchosti nachádzali neustále vo svojom okolí nepomenovaného nepriateľa (skupinky protivníkov, neprajnícke novinárske hyeny, …), ale i neznámych finančných darcov. Na otázku, kto poskytuje tajné nahrávky a dokumenty, igelitky a v nich majlant, zaznieva jediná odpoveď. Nikto. Prijali sme úlohu obetovaných bojovníkov, ale i oviec a baranov, aby sme mohli z problémov, ktoré sme svojou dôverčivosťou stvorili, uniknúť, namiesto toho, aby sme stav riešili. A bezohľadní „Kyklopovia“ oslepení bohatstvom zatiaľ pokojne žijú vo svojich „jaskyniach plných zlatého rúna“.

Poseidón žiadosť svojho syna vyslyší a od tej chvíle bude v ňom mať Odyseus silného nepriateľa, a Aténa, ochrankyňa hrdinu, bude mať ťažkú úlohu, aby ho hájila na ďalšej ceste.
A kto vlastne v našom spoločnom príbehu zastupuje Poseidóna? Nuž, nie je ťažké si domyslieť, kto vo svojej domnelej nekonečnosti moci „objíma“ a ovplyvňuje tento svet, kto ním manipuluje, obopína svojimi chápadlami. Akoby sa v tejto postave spojili obaja Diovi podarení bratia. K Zemetrasovi, vládcovi vôd sa pripája i vládca podsvetia. A toho sme už spoznali v „goriľom“ texte.  Poseidón sa spája s Hádom.
Len jedno si ešte potrebujeme uvedomiť. Všetky tieto energie, metaforicky zosobnené v postavách bohov, sú archetypy síl, ktoré nesieme v našej psyché my sami, ako to vysvetlil aj C. G. Jung. Všetci sme Odyseom a jeho druhmi i AténouPolyfémom takisto ako LotofágmiPoseidónom i čarodejnicou Kirké, o ktorej sa čosi dozvieme z ďalšieho pokračovania. Lebo to nie oni nami manipulujú, ale my necháme sebou narábať našimi vnútornými poznanými i neznámymi energiami a je len na nás, či nám silu dodajú, alebo nás o ňu úspešne oberú. Sú nedeliteľnou súčasťou našej individuálnej i spoločenskej psychickej výbavy a stretávame sa s nimi na našej celej životnej púti. Ak s nimi žijeme v zhode, uskutočňujúc svoj jedinečný životný plán, náš príbeh je naplnený spokojnosťou. Ak sa však postavíme proti nim, vytvárame si strašného nepriateľa, pričom ani netušíme, aké energie sme postavili proti sebe.

Od počiatku našej historickej odysey veríme, že vetry „slobodnej“ voľby, ktoré si vyberáme v pravidelných i predčasných intervaloch, sú tie jediné správne. Možno by i takými na určitý čas mohli byť, ale naša ostražitosť za krátku dobu pominie, nechávame sa uchlácholiť, zhypnotizovať sladkými sľubmi a s pocitmi „lotosového“ zabudnutia prestávame kontrolovať spoločenské dianie, takže búrne vetry a rozvášnené „poseidónske“ emócie nás vženú späť do spárov vidín, do sveta „nenormálnosti“.

Požierači

Nové miesto, ktoré plavba po neznámych končinách sveta priniesla do cesty, bol ostrov mocných, dobre stavaných ľudožravých Laistrygónov. Keď sa vyslanci z lode, takticky dobre ukrytej, lebo skúsenosti tak velili, dostali pred miestneho kráľa, ten ihneď jedného z nich prehltol. Ostatní zutekali, ale domáci ich z pobrežia lovili a vyťahovali sťa tuniakov či belice a pojedali. Zachránili sa len tí, čo zostali ukrytí v lodi.
Odyseus sa znovu o čosi nešťastnejší púšťa na šíre more.
Ak sa nás systém vďaka svojej vulgarite občas pokúša požierať ako „kyklop Polyfémos“, za čas si našiel aj oveľa rafinovanejšie spôsoby, ktoré zaodel do zlatom pretkaných rúch asociálnych daňových a poistných zákonov, exekútorských úradov a ďalších ustanovizní. Princíp rovnej dane platí pre všetkých, rovnako pre špekulantského zlodeja i poctivého remeselníka, odvody a ďalšie zákonné platby sa musia štátu platiť, či človek zarobil, či nie a platobná neschopnosť ruinuje tých najslabších. Nastupuje exekútor, ktorý za malú dlžobu zaberie celý majetok. Neplatiči do (a)sociálnej poisťovne, ktorá takéto (a)sociálne zisky rozdeľuje iným (a)sociálom, sú pokutovaní vysokými finančnými „pálkami“ a nikto neprihliada na možné dôvody neodvedenia financií. Dépéháčko platíš, či si zarobil, či nie! Systém funguje ako najväčší, zlými právnymi rozhodnutiami uzákonený „výpalník“.„Neplatíš? Budeš zožratý, pohltený! Vždy nájdeme spôsob, ako naplniť svoje neustále lačné nenásytné bruchá. Udíc na tvoje odchytenie a ražňov na napichnutie máme dosť.“

Animálna skúsenosť

Krutou autopsiou upozorňovaný, no v neznámom svete neskúsený a nepoučiteľný Odyseus pristáva pri ďalšom pobreží. Skupina odvážlivcov, prehľadávajúca ostrov Aiaia, naďabí v jeho utešenom prostredí na krásny palác, obklopený kvetmi a rôznymi voľne sa pohybujúcimi krotkými zvermi, ktoré sa námorníkom priam obtierajú o nohy a líškajú, vnucujú. Pani domu ich privíta s úsmevom a popevkom na perách, ponúkne chutným nápojom a luxusným jedlom. Ešte netušia, že v tomto svete „naruby“ sa už vopred stali obeťou jeho šalebnej malebnosti. V momente prvých hltov sa menia na pokrochkávajúcich štetináčov, bravov. Pre čarodejku Kirké sa stávajú ďalším prírastkom do jej osobného zverinca a zatvára ich tam, kam patria, do bahnitého chlieva, kde sa kŕmia žaluďmi a drienkami. Odyseus sa s tými, čo zostali pri ňom na pobreží, začína o svojich druhov obávať. Vyberie sa teda sám na záchrannú akciu. A zrejme nie všetci bohovia, ako mu to vykričal Aiolus, naňho zanevreli, lebo mu do cesty vstúpi Hermes, ten, ktorý až doteraz dohliadal na jeho zdravú myseľ a dôvtipné riešenia problémov. Oznámi mu, že kúzelníčka, vládkyňa ostrova, sa postarala o sprasenie jeho druhov a bude chcieť urobiť to isté aj jemu. Ponúkne mu protijed, vďaka ktorému odolá kúzlam a jeho misia môže byť úspešná. Je to rastlinka, ktorú poznajú len bohovia, má biely kvietok a čierny koreň, symbolizujúc tým prepojenie svetla a tmy. Keď mu Kirké, dcéra slnečného boha Hélia a chtonickej podsvetnej bohyne Persé, ponúkne nápoj, privonia si Odyseus tajne k Hermovmu daru a k premene nedôjde. S vytaseným mečom ju prinúti prisahať, že už naň nebude žiadnymi čarami pôsobiť a keď odčaruje jeho priateľov a ostatných námorníkov, ktorých bola premenila na zvieratá, opäť do ľudskej podoby, zostávajú spolunažívať v mileneckej idylke. Jeho druhovia, ktorí si nevychutnávajú rovnaké slasti ako on, majú dlhú chvíľu a tak mu po istom čase pripomenú, aký je cieľ ich cesty. Kirké nestojí v ceste odchodu, ale mu poradí, čo má robiť, aby nasledujúca púť šťastne dopadla. Musí sa doplaviť do ríše temna, do Tartaru a vyhľadať tam veštca Teiresia, ktorý mu predpovie, aký osud ho čaká na Itake, pokiaľ tam vôbec niekedy dorazí, a čo s ním bude aj potom. Odyseus sa vydáva na azda najdôležitejšiu časť svojho putovania, aby sa zoznámil s najtajomnejšou časťou osudu.

Tvár vývinu našej spoločnosti, spodobovanú Kirkiným ostrovom, istým spôsobom opakuje a prehlbuje to, čo začalo eufóriou zeme Lotofágov. Že je ostrov Aiaia akýmsi „vysneným rajom“, kde sa mnohí jedinci menia na rôznych zverov, pre ktorých je tento život spojený so šťastným pokrikom „ajajáj, ale je nám dobre!“, sa javí príznačným. No takí, ktorí nevedia a  nechcú prijať negatívny zvierací status „prasiec v žite“, ani smiešnych „víajpí levov salónov“, podlízavých a úlisných „líšok“, chytrácky škeriacich sa lúpežných „goríl“, ukecaných a zlodejských „strák“ či pyšných „pávov“, čo pretriasajú svoje pestré  pierka plné nevidiacich farebných očí na rôznych slávnostných večierkoch a akciách pri bohato prestretých švédskych (nielen)  stoloch, plných exotických pochúťok, na hostinách, z ktorých majú najväčší úžitok brakoví novinári, práve takí sa musia stretnúť s chytrým rozumným Hermom a dostať nevšedný dar odolnosti voči lacným lákadlám. Lebo nie všetci chceme byť blýskavou „mediálnou hviezdou“. Uvedomujeme si, že sa tak vieme vyhnúť osudu všetkých tých rýchlo miznúcich bezvýznamných lietavíc, poľnej trávy, spásanej nevedomými hoviadkami omámenej a ohlúpenej konzumnej spoločnosti. Ak však premenu na zvieraciu podobu prijmeme len ako prechodný stav a nájdeme v sebe silu k spätnej metamorfóze, prechádzame krízovým procesom, ktorý má tendenciu umožniť posunutie na vyšší duchovný stupeň života, tak ako je to vyrozprávané a vysvetlené v nejednej rozprávke.
Čím môže byť pre hrdinu a jeho prostredníctvom aj pre nás tajomná bylinka, ktorú autor mýtu nazýva moly? Má biely kvietok a čierny koreň. Je v ňom zakódované gnostické poznanie prepojenia svetla vedomia a hlbokého stotožnenia so svetom nevedomia. Moly v sebe spája silu Kirkiných rodičov, boha vitalizujúceho svetla Hélia a temnej podsvetnej bohyne Persé. Autor Odysey nás tak upozorňuje, že zachrániť nás môže prijatie vonkajšieho objektívneho sveta zároveň so stotožnením sa so subjektívnymi koreňmi, ktorými sme doň vrastení. Tu sa druhýkrát v príbehu objavuje téma ochrannej a záchrannej rastliny, koreňa, zakorenenia (prvýkrát to bol olivový kôl v Polyfémovom dúpäti). Kirké dáva na vedomie, že sa Odyseus musí stretnúť takisto s postavami z podsvetia, aby mu ukázali, čo a ako ďalej, lebo na vedomej úrovni sa takýmto informáciám nikdy nedostane.
Naznačil som práve toto spojenie dvoch stránok podarúnku chytrého posla bohov Herma. Lebo on, spolu s múdrou Aténou, vo svojej „mladíckej nerozvážnosti“ vstupuje do našich ulíc, aby nás upozornil na to, čoho sme sa dopúšťali za ostaných dvadsať rokov. Hovorí, že ak chceme dôjsť do nášho skutočného domova, musíme prijať i výzvu premeny, v ktorej bude poznanie „temna“ v nás veľmi dôležité. Len musíme Odysea, opätovne omamovaného magickými silami „lotosu“ jupiterských politických a právnických i mediálnych kúzelníkov, čarodejov, prebudiť, nechať bdieť, aby si zo svojej pozície vedel, tak ako doteraz v príbehu vždy „udržať pamäť“, kontrolovať svoje kroky na ceste domov.
Naše vykorenenie získalo za ostatné roky obludné rozmery. Námestia i okraje miest preplnené obchodnými domami ponúkajú tovar z cudziny, cudzie fabriky, postavené na našej ornej pôde vyrábajú v zvýhodnených podmienkach daňových prázdnin tovar, ktorý rozmnožuje ich, nie naše bohatstvo. Vpustili sme sem podľa zákonných ustanovení „múdrych politikov a národohospodárov“ množstvo cudzích podnikavcov (nie, netrpím xenofóbiou ani rasovými či konfesnými predsudkami, len znepokojený konštatujem) a hlúpou legislatívou sme im spríjemnili pobyt v našom „dome“, v ktorom sa stávame postupne a potupne znevýhodňovanými „cudzincami“. Európanmi na Slovensku.
Kultúru sme si naplnili cudzotou, vzďaľujúcou od seba deti a rodičov, ničiacou tradície, ktoré sa tu stáročia, tisícročia rozvíjali a vychádzali z hlbinnej podstaty národov, čo prijali toto územie ako vlastné.
Poľnohospodársku pôdu, spodobujúcu našu dušu, ale i matku, nechávame zaburinenú, úhorom, lebo nám cudzí mudráci platia za nestaranie sa o ňu viac, než by sme získali, keby sme ju kultivovali. Nenakŕmená duša – matka trpí a chradne!
Potravinová sebestačnosť, ktorou sme sa mohli v predošlých desaťročiach hrdiť, upadla do takej miery, že/lebo mnohé veľké obchody predávajú menej než dvadsať percent u nás dopestovaných produktov. Toto by neurobil žiaden umný hospodár a v našej histórii nemáme jediný precedens, ktorý by niečo také naznačoval ako schodnú cestu. Múdry gazda sa takto voči svojmu hospodárstvu nesmie správať. Inak si nezaslúži nazývať sa dobrým šafárom. Zabúdame veľmi rýchlo na múdre finesy otcov oráčov, ako z pôdy vyťažiť čo najviac bez toho, aby sme ju zdevastovali, zneuctili (nielen repkovými) monokultúrami, chémiou, GMO. Budeme mať dosť síl sa k nej ešte s láskou vrátiť? Dokážeme ju ešte umne zveľadiť, aby nás s opätovnou láskou obdarovávala chlebom každodenným?
Ako majú zapustiť korene mladí, ak im neponúkneme pozitívnu životnú filozofiu, dôstojnú prácu a zabezpečenie, pre ktoré by chceli ostať „doma“ a privádzať „na rodnej hrude“ na svet i svoje deti!?  Posielame ich predávať svoj um a zručnosti inam, do cudziny, prípadne tu doma cudzincom.

Nechcem však nosiť drevo do lesa. Myslím si, že mnohí múdri ľudia v tomto štáte začínajú chápať, že nás nezachráni cudziarmi diktovaná ekonomika, že politické strany sa stali iba núdzovým útočiskom pre tých, ktorí sa necítia dostatočne silní ako jedinci, tvoriaci pre spoločnosť a potrebujú svoju slabosť či chamtivosť zakryť silou „stáda“. Rôznych „lebo a že“ je tu obrovské množstvo a ich ťažoba nás tlačí viac a viac.
Našli by sme nejaké riešenie, ak by sme pokračovali v niektorom z možných výkladov príbehu Odyseovho návratu domov? Ponúka nám mýtus isté symbolické východiská?
Mám pocit, že áno. Len by sme pri jeho vnímaní museli stíchnuť, vnoriť sa do seba a nenechávať sa ovplyvňovať ohlušujúcim svetom naokolo. Lebo v tichosti ponoru odkryjeme utajený význam mýtu – v skrytosti premeny, čo sa k nej zatiaľ nedostávame pre hluk „vymožeností“, ktorými sa obklopujeme. Dokážeme sa stíšiť a prejsť metamorfózou, brzdenou tými, čo vedia, že „odbrzdením“ by stratili svoje postavenie, svoju moc? Dokážeme prejsť premenou kukly na motýľa?

Stretnutie s temnotou

Odyseus urobí, čo mu poradila čarodejnica. Pri vstupe do podsvetia vysype na zem múku, vyrytú priehlbinu naplní krvou obetovaného barana. K pripravenej obete prichádzajú tí, čo už nie sú ničím. Hrdinovi tuhne krv v žilách, keď počuje nezrozumiteľný hrôzostrašný šepot z úst postáv vystupujúcich z temnôt zásvetia, lebo to preň predstavuje hrozbu úplného rozpustenia v beztvarej hmote. A on, ktorý bol známy svojou pohotovou rečou, slávou a postavením sa hrozí, že v nerozoznateľnom šume sa raz toto všetko rozplynie.  Spozná v dave i svoju matku a ďalších známych, ale nedovolí nikomu napiť sa, pokiaľ sa neobjaví postava Teiresia. Veštec napojený krvou barana mu predpovedá, že sa vráti domov k čakajúcej Penelope. Rozpovie mu, čo sa stalo s ostatnými účastníkmi bojov pod Trójou. Varuje Odysea, aby pozorne strážil svojich mužov, keď sa priblížia k Sicílii, aby sa nepokúšali ukradnúť dobytok slnečného Titána Hyperióna. Aj na Itake že ho čakajú ťažkosti a že dúfa, že sa mu podarí pomstiť sa darebákom, ktorí ujedajú z jeho majetku. Povie mu aj to, že bude musieť obetovať Poseidónovi, len tak sa bude môcť vrátiť domov.
Odyseus zbadal v mase postáv i Achilla, ktorý sa po napití obetnej krvi rozhovoril.  A čo rozprával ten, ktorého honor všetci živí ospevovali, ktorého sláva žiarila do celého sveta a ktorý za života tvrdil, že radšej byť nažive krátko v sláve a umrieť v mladosti hrdinskou smrťou, než žiť dlhým životom obyčajného človeka?
“Radšej by som bol posledným úbohým vidiečanom zababraným od hnoja, tým najúbohejším živým človekom pod slnkom, než Achillom vo svete tieňov, ktorým je Hádes.“
 Zrejme stretnutie s tieňmi hrdinov a ponaučenia, ku ktorým sa počas komunikácie s nimi dostal, menia Odyseovu filozofiu. S hlavou plnou chmúrnych myšlienok sa itacký kráľ vracia na ostrov Kirké. Čarodejnica ho veselo osloví: To je smelosť zavítať do zeme Hádovej! Väčšine mužov stačí jedna smrť. Ty však teraz budeš mať dve!

Toto je náročná fáza, ktorou má prejsť naša spoločnosť. Prijať a odovzdať obety, bez ktorých sa nedá prekročiť vlastný tieň, však nie je jednoduché. Z chaosu hlasov, ktoré šemotia o kauzách a „konečnej štácii“, sa neľahko selektujú správne slová, ktoré by ukázali ďalšiu cestu i riziká nebezpečenstiev na nej. Vedomie zániku, ale i ťažoba Achillovho náreku, upozorňujúceho na to, že svetská sláva je skutočne len poľnou trávou, sa neprijíma ľahko, hlavne keď sme si navykli na životný spoločenský štýl, spojený s oslavovaním kdejakých hlúpostí a nepodstatných víťazstiev pseudoosobností v malomyseľných komerčných mediálnych šouprogramoch. Je jedno, či sú ich účastníkmi nevyspelé „stars“, zlákané vidinou budúcej hviezdnej slávy vo svetle reflektorov za burácania ohňostrojov, alebo sú nimi rutinní, obkukaní, šmajchliarski skorumpovaní politici, ktorých jedinou víziou je ich osobný prospech v akejkoľvek forme. Upozornenie na „primátich“ korupčníkov, vykrádajúcich Odyseov, teda náš domov, nie je takisto povzbudzujúcim prvkom. Nepríjemnou je aj informácia, že priamo v okyptenej posádke korábu zostávajú takí, čo sú schopní bez mihnutia oka siahnuť na „posvätné spoločenské hodnoty“. Aj to je pre dnešného „spoločenského hrdinu“ hľadajúceho cestu „domov“ ďalšou nepríjemnou, zato poučnou ranou, hoci sa mnohé informácie zvyčajne mnohokrát spočiatku interpretujú len ako konšpiračné teórie (v súčasnosti veľmi obľúbené a vyhľadávané).
Hrdinský Odyseus akoby strácal svoju krutosť a ľstivosť a ostáva mu jediná túžba – urobiť všetko a prejsť totálnou premenou, aby sa v zdraví vrátil domov. Zvesti o spoločenskom podsvetí priamo z „Hádovej ríše“ menia i náš pohľad na charakter a zmysel nášho bytia ako jedincov i sociálne zaradených bytostí.

Sila médií

Keď je všetko pripravené k nasledujúcej plavbe, upozorní Kirké na ďalšie nebezpečenstvá, číhajúce na hrdinu i celú posádku. Najbližším je plavba okolo ostrova Sirén, tvorov spola ženských, spola vtáčích, ktoré spevom lákajú námorníkov do záhuby na pobrežných skaliskách. Odyseus sa nechá pripútať k sťažňu lode a zaprisahá svojich druhov, aby ho neodviazali, nech by sa dialo čokoľvek a prikáže im preveslovať okolo ostrova bez zastavenia. Predtým, než to urobia, zaleje ich uši voskom, aby nezačuli ani hláska. Sirény hulákajú, spievajúc o jeho sláve a všetkých hrdinských činoch a sľubujúc, že po návšteve ostrova bude poznať celú svoju minulosť i budúcnosť sveta. Vyspevujú, ako budú ľudia zvelebovať jeho činy aj po jeho odchode do podsvetia, všetko tak, akoby už ani nebol medzi živými, alebo sa nachádzal  v čase medzi životom a smrťou, na hranici, ktorá nie je presne vymedzená, teda sa javí ako pohyblivá, prekročiteľná. Odyseus sa snaží vymaniť z pút, ale ostatní námorníci ho o to pevnejšie k sťažňu priväzujú. Nakoniec túto úlohu zdolajú a Sirény strácajú svoju moc, páchajú samovraždu.

Lákadlá cudzincami ovládaných a manipulujúcich hlásnych trúb médií, Sirén, ktoré všetko vedia a ponúkajú pravdu samu, by nás tiež mohli zviesť z konečnej fázy nášho putovania. Ak však zvolíme iný uhol pohľadu na ich formu a obsah, nenecháme sa zlákať ich vábením (i keď je tak mocné), ak predložené informácie prijmeme s rozhľadom a z nadhľadu, prípadne neprijmeme vôbec, nezískajú nad nami moc. Poznám mnohých, sám sa medzi nich radím, ktorí vyhodili televízor na smetisko, aby im svojim pôsobením nešpatil ani interiér bytu, ani duše. Uvedomujeme si, že sú to všetko úlohy, ktoré dokážeme hrdinsky vyriešiť, ak vieme, prečo ich zdolávame. Ale ak chýba vidina úspešnej budúcnosti, niet ani vôle na jej dosiahnutie! A Sirény prežijú!

Trest za prekročenie večných zákonov

Na ďalšej plavbe musia preplávať medzi Skyllou a Charybdou, obludami, žijúcimi na protiľahlých pobrežných útesoch morskej úžiny, čo zabíjali námorníkov, odvažujúcich sa pomedzi ne preplaviť. Chcejúc sa vyhnúť pohlcujúcej Charybde odbočí Odyseus bližšie k Skylle, tá okamžite schmatne z lode siedmich najskúsenejších námorníkov a v pokoji sa nimi nakŕmi. Loď pláva ďalej k Sicílii. Odyseus sa nechá uhovoriť, aby pristáli na ostrove boha Slnka, aj keď bol Teiresiom upozornený, že z ostrovnej čriedy nesmie zabiť ani jedno zviera. Inak sa nedostane v bezpečí domov. Počet kusov stáda je rovný počtu dní v roku a Hyperión si ich žiarlivo stráži. No tak, ako pri Aiolovom vreci, ani teraz to druhovia hrdinu nezvládnu. Nevedia odplávať z ostrova, na ktorom vôbec nemuseli pristáť, ak by bol Odyseus nekompromisnejšie trval na svojom, a bohovia chcú podrobiť posádku ďalšej skúške. Rozpúta sa počasie, pri ktorom nemôžu dlhší čas opustiť suchú zem. Vo chvíli, kedy sa Odyseus od svojich druhov vzdiali a ponorí sa opätovne z vôle bohov do temnôt spánku, jeho druhovia prekročia zákaz, zabijú niekoľko kusov posvätného stáda, aby utíšili svoj hlad. Odyseus sa prebúdza až vo chvíli, kedy k nemu vietor privanie vôňu pečeného mäsa. Des mu zovrie hruď a otočiac sa k oblohe vykríkne: Bohovia, dobehli ste ma. Zoslali ste na mňa spánok, ktorý nevedie k odpočinku, lež k zabudnutiu a smrti. Teraz mám na krku tento ťažký zločin!
Keď zbehne z kopca a osopí sa na svojich druhov, tí svoj čin ospravedlňujú hladom, oberajúcom ich o vôľu a pamäť. Lebo v tom momente myslia len na jedlo! Ulovené a zlým spôsobom obetované kusy posvätného stáda však i potom, čo sú uvarené a upečené, bučia akoby boli živé, lodníci sa však ich mäsom napchávajú ďalej a potom prežratí zaspávajú. Hyperión – Hélios požiada samotného Dia, aby pomstil túto bezočivosť. Najvyšší Olympan, Kronovec Zeus sľubuje, že urobí rázne opatrenia a o všetko sa postará. Počasie sa náhle utišuje, posádka nastúpi na koráb, no po vyplávaní sa strhne búrka a vlnobitie. Lodný sťažeň sa zlomí, zabije kormidelníka, loď sa prelomí a námorníci do jedného zomrú. Pomsta bohov je dokonaná. Zachráni sa jedine Odyseus, lebo sa pritisne k sťažňu, ktorý zviaže s lodným kýlom a na tomto plavidle sa vracia späť. Vietor ho priženie bližšie k Charybde a keď sa ho tá snaží svojím pohlcujúcim vírom stiahnuť do svojich útrob, hrdina nájde záchranu zachytiac sa mocného figovníka, rastúceho na pobrežných skaliskách. Keď obluda vypľuvne jeho plť na hladinu, skočí na sťažeň a silou vlastných rúk odpláva z blízkosti nebezpečného miesta.

Plavba medzi obludami, symbolizujúcimi pažravosť, pahltnosť, nenásytnosť a lakomosť v nás prebudila a možno ešte viac vyhrotila tieto naše  nedostatočne poznané vlastnosti. Lebo takými sme sa v novom nezvládnutom spoločenskom poriadku stali. Namiesto spolupráce vstúpila do nášho života krutá konkurencia, ktorá všetky tieto neduhy splodila a prehĺbila v relatívne krátkom čase a pokrivila všetko, čo sa mohlo v dobrej kooperácii postupne rozvíjať. V záujme udržania istého iluzívneho spoločenského statusu kašleme na celé okolie. Sused nepozná suseda, dávno sú stratené mnohé dobré vzťahy, tvoriace humánne spoločenstvá. Pohybujúc sa medzi viacerými zlami nedodržiavame prirodzené zákony, vykrádame prírodu a narúšame vrodené zvyčaje, na ktoré sa viaže i naše prežitie. Kupujeme lacné cudzie tovary, nehodnotné potraviny (veď sú skoro zadarmo, no nekúp to!), akoby sme občas nemysleli skutočne na nič iné, len na momentálne blaho plných žalúdkov. A potom sa čudujeme, keď nás porušovanie týchto noriem násilne oberá o zdravie, životy. Pocit osamelosti vyvoláva depresie, beznádej a my máme dojem, že nás tento stav úplne pohltí. Topiac sa v tomto emotívnom marazme sa chytáme stebiel trávy, hľadáme „sťažeň“, pomocou ktorého by sme našli naše spasenie. Pred pohltením vírom nenásytnej „Charybdy“ zachráni Odysea mohutný figovník, pevne koreňmi zakotvený v pobrežnom skalisku. Nebol to zázrak, lež opätovné pripomenutie prijatia princípu zakorenenia! Motív koreňov sa opakuje v tejto časti eposu čím ďalej častejšie. Žeby sme práve v ňom mali hľadať možné východisko? Že by práve návrat ku „koreňom“ pomohol našej spoločnosti zachrániť sa? Pôjde to aj bez hlbokej krízy?
Tu mi opäť prichádza na pomoc James Lovelock a jeho kniha Gaia vracia úder, z ktorej som už citoval na inom mieste: … je neskoro na trvalo udržateľný rozvoj; my potrebujeme trvalo udržateľný ústup, návrat.

Život v skrytosti istôt

Odyseus ostane na mori sám. Vyčerpaného ho morské prúdy po deviatich dňoch vyplavia na pobrežie ostrova Ógygia, majetku nymfy Kalypsó. Tento kúsok pevnej zeme leží za samým okrajom námorných plavieb, je skrytý na konci sveta. Samotné meno vlastníčky je odvodené z gréckeho kalyptein – skrývať. Ona ho zachráni a ujme sa ho dobrovoľne bez akýchkoľvek podmienok.
Zostáva u nej nekonečne dlho, pretože tu čas, takisto ako priestor, neexistuje. S nymfou prežíva nikým nerušený milostný románik, nežnú idylku, do ktorej nevstupuje nikto cudzí. Kalypsó ho v skrytosti svojho ostrova zahŕňa  neustálou láskou a starostlivosťou, dokonca mu ponúka nesmrteľnosť bohov, len aby ostal pri nej. Byť nesmrteľný na pokraji poznaného sveta, kde by o ňom nik nevedel, sa Odyseovi nezdá ako dobrý nápad. V istom momente zatúži vrátiť sa k svojej ceste, ktorá ho síce odviedla ďaleko od sveta ľudí, ale na ktorej nemôže ako človek pamäte zabudnúť na svoj cieľ. Túži po návrate domov, po rodnej Itake, spomína aj na čakajúcu manželku a syna. To všetko sa deje vo chvíli, kedy Aténa využíva krátkodobú neprítomnosť Poseidóna a spolu s Diom vyšlú k nymfe Kalypsó Herma, lebo sa jej nezdá, aby zostal z preživších hrdinov jediný, ktorý sa nevrátil domov. Odyseus odmieta ponuku nymfy na nesmrteľnosť a zhotoví si plť, aby sa mohol vrátiť domov, do Itaky.
Teraz by sme sa mali vrátiť do tej časti príbehu, ktorou sme začali, do Telemachie. Vieme, že Aténa rozbehla prípravy na Odyseov návrat, dozvedeli sme sa i to, že Telmachos už neverí, že jeho otec neumrel, ale vydáva sa na výzvedy, aby sa uistil, že je jeho návrat ešte možný. Príprava na príchod vládcu Itaky však ešte potrvá dlhý čas.
Aj náš spoločenský príbeh zatiaľ zdanlivo kdesi tu končí. Zostali sme v stave, kedy tušíme, ba vieme, že je potrebné urobiť poriadok, vyhnať darmožráčov z domu, začať po novom. Vieme to, ale nechceme zároveň nič meniť, asekurovaní ponukami na udržanie dobrého statusu v idealizovanom „elitnom spoločenstve“ štátov, kde máme ťažko preplatené „nemenné istoty“. Lebo železná košeľa zvyku sa zvlieka ťažko, musí sa odštikávať krúžok po krúžku, a to je nesmierna drina. Tušíme, že vidina „elity“ je len chimérou, odvykli sme si však (akosi veľmi skoro a nie prvý raz, akoby to bolo našou historickou vlastnosťou) od samostatného rozhodovania a „Kalypsó“ sa z toho nesmierne teší. Pluto v dynamickom horoskope republiky tlačí na Slnko, provokujúc ho k totálnej regenerácii a zmene stavu spoločnosti. Nami to však akosi nechce pohnúť. Už neveríme na úspešný návrat „Odysea“, už sa nám nechce opustiť ostrov zdanlivých istôt „nymfy Kalypsó“? Sme však národom pamäti a cítime, vieme, že naša púť ešte neskončila. Že chodník zarastený burinou konzumných pahodnôt môžeme, ba musíme vyčistiť. Chýba nám však vízia možného úspechu, lebo sme postihnutí, ako som bol spomínal, vykorenením.
Ďalšie pokračovanie a ukončenie nášho vlastného spoločenského eposu tak nepoznáme. Homér ponúka riešenie, ktoré môže naše kolektívne vedomie rozšifrovať rôzne. Lebo, ak by sme sa na dej predlohy (a s ňou súvisiacu spoločenskú realitu) mali dívať z literárneho kompozičného hľadiska, máme za sebou „expozíciu“, „kolíziu“ a sme vo fáze „krízy“. „Peripetia“ a „katastrofa“ nás ešte len očakávajú!
Aj táto interpretácia je iba jednou z možností, ktoré mi báj ponúkla a vychádza z koncepcie, ktorú som načal a rozvinul v celom predchádzajúcom texte. Nepovažujem to ale za „návod na použitie“ mytologickej predlohy, len za možný výklad jej metaforického zmyslu. A dúfam, že riešením nebude spomínaná katastrofa v pejoratívnom význame slova, lež veľký strhujúci zvrat.

„Ak chceš vysloviť pravdu o svete, napíš báseň.“

Nachádzanie koreňov

Odyseus teda odmieta ponuku nymfy na nesmrteľnosť a s jej pomocou nakoniec zostrojí plť, ňou sa dovezie na ostrov skvelých lodníkov a legendárnych námorníkov – povestných Fajákov, kamsi na polcestu medzi svetom bohov a ľudí. Tam sa stretáva s Nausikou, mladučkou dcérou miestneho panovníka, ktorá sa rozhodne, že si ho zoberie za muža. Keď však hrdina predstúpi s pomocou Atény pred panovníka a jeho manželku a v reči privítacej hostiny vyjde najavo, kým je a že je na ceste domov, vládca Alkinoos musí, lebo taká je vôľa bohov, splniť svoju povinnosť a doviezť ho na itackú pevninu. Námorníci ho spiaceho položia na rodný breh pod rozložitý olivovník a odplavia sa na more. Naštvaný Poseidón, ktorý už nemôže dosiahnuť skazu Odysea, premení loď Fajákov na skalnatý ostrovček a ním uzavrie odvekú cestu medzi svetom ľudským a svetom bohov. Odyseus sa stáva nadobro súčasťou ľudskej civilizácie a už nikdy nebude môcť prekročiť hranice, ktoré ho zviedli do nepochopiteľných, nevedomím ovplyvnených situácií a smrteľných nebezpečenstiev dobrodružnej cesty kozmom síl nadprirodzených bytostí. I v tom spočíva princíp obety, ktorú bol spomínal Teiresiás.
Hrdina sa prebúdza pod košatým olivovníkom v dôverne známej krajine detstva, ale nič v nej nepoznáva. To Aténa rozhodla, že ešte pred návratom musí dôjsť k jeho preporodeniu. Vysvetlí mu, aká je situácia uňho v paláci, ako nedočkaví „ženísi“ kántria jeho majetok, aké triky používa Penelopa, aby oddialila možnú svadbu a koho si bude môcť v konečnej fáze svojho putovania vybrať za pomocníkov. Až keď mu vysvetlí všetky zámery, dovolí, aby prezrel a spoznal krajinu, na ktorú vstúpil. Premení ho na žobráka a je mu nápomocná pri zdolávaní mnohých ďalších úloh. Keď hrdina pobije všetkých darmožráčov, zradných sluhov a i syn Telemachos ho prijme za svojho, čaká ho ďalšia úloha. Presvedčiť Penelopu, že je Odyseom, jej manželom. Aténa mu síce vráti jeho rysy, zbaviac ho žobráckej podoby, ale Penelopa ešte vždy neverí, že ju neklame, že je to on sám. Chce sa o tom presvedčiť, použijúc lesť. Večer prikazuje slúžkam, aby preniesli z jej izby lôžko, že nebude spať s týmto chlapom v jednej spálni. Vtedy Odyseus v hneve vybuchne – tú posteľ nie je predsa možné vyniesť, veď ju vytesal on sám z kmeňa mohutnej olivy, čo má korene hlboko vrastené do zeme a teda sa premiestniť nedá. Penelopa sa mu hodí okolo krku, lebo o tomto tajomstve vedia iba oni dvaja.
Očakáva ho ešte jedno stretnutie. Pred koncom príbehu navštívi svojho otca Laerta, ktorý sa vo svojej nešťastnej osamelosti bol utiahol do sadu, kde obrába pôdu. Ani on nespoznáva Odysea a žiada dôkaz, že je jeho potomkom. Hrdina mu ukáže jazvu, ku ktorej prišiel pri boji z divokým kancom, no nepresvedčí ho. Keď sa však rozhovorí o detstve, o tom, ako ho Laertes učil spoznávať hrušky, jablone, figovníky, ktoré sú naokolo a o tajomstvách ošetrovania pôdy, vínnej révy a pestovaní rastlín a stromov, otec sa od radosti rozplače a padne mu do náručia. Ten, ktorý zaujal postavenie vyvrheľa sa poznove stáva hrdým človekom. Tak, ako sa Odyseus stal opätovne otcom Telemacha, prijíma úlohu dieťaťa voči Laertovi.
Aténa pomáha riešiť aj  konečný konflikt s tými, čo chcú pomstiť synov, ktorých Odyseus pobil, takže sa boj s obyvateľmi Itaky nakoniec nekoná. Nastáva pokoj, zmierenie, poriadok. A navrátivší sa kráľ s kráľovnou, synom a otcom zaujmú v príbehu svoje pôvodné miesto.
Odyseus sa prebúdza ešte bez pamäte pod košatou olivou. Tento posvätný Aténin strom sa objavuje i ako hlavná téma spojenia hrdinu s manželkou. Pevná noha manželskej postele, hlboko vkorenená do rodnej zeme, ho legitimuje ako človeka s identitou itackého kráľa. A spolu s kráľovnou Penelopou sú symbolom úrodnosti a plodnosti. So stromami ako spojivom otca so synom sa stretávame i na konci eposu. Akoby práve hlboké korene stromov boli témou prepojenia minulosti a súčasnosti. Stromy si pamätajú hlavného hrdinu ako dieťa, uvedomujú si ho ako muža na zápraží staroby. Pomáhajú preklenúť čas medzi jeho odchodom a návratom. No bez zníženia sa na úroveň žobráka by to všetko nebolo možné. Odyseus musí prejsť veľkým iniciačným procesom, spoločenskou smrťou. Lebo len tak sa môže narodiť do svojej individuovanej „vyššej fyzickej i duchovnej úrovne“
.

V časti „Heroické putovanie“ som napísal: Ak sa teda ktokoľvek dôrazne rozhodol, vydáva sa na cestu, hoci nevie, aké bude jej zavŕšenie. Vytvára si vlastnú jedinečnú životnú odyseu.
Ako sa uzavrie naša púť? Ktovie! Čakáme zatiaľ na výzvy bohov kdesi na pokraji skutočného sveta, na „ostrove nymfy Kalypsó“ (alebo ešte pred Charybdou?)? Nezakorenení prešľapujeme na mieste, lebo ani nevieme, kam vlastne patríme. Zaradení do takzvaného „západného sveta“, slovanskou dušou však neustále napojení aj na „východné“ tradície, ako nám v Slávy dcere ospieval Jan Hollý:

„…Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům…“ Neustále sa vraciame domov, aby sme ho poznove opúšťali. Tešíme sa z návratov, aj keď v sebe ukrývajú smútok a nostalgiu. Potrebujeme ako jedinci i ako kolektív prejsť veľkým iniciačným rituálnym procesom, aby sme mohli zvládnuť metamorfózou „vymotýlenia“. A len na nás záleží, či výsledkom zbavenia sa kukly bude pestrofarebný motýlí drahokam, alebo šedivá nočná mora.

Reč symbolov

Zem – verná, kamenistá, najmenej živlová, ale jediná, v ktorej môžeme nájsť istotu opory. Trvalá, čakajúca, kedy do nej opäť zapustíme korene. Lebo ona vie, že nemôže zostať ladom, že je v nej potenciál pokračovania života. Lebo ona je súčasťou Gaie. Veľká Matka, Kybelé, Demeter. Poskytuje nám bezpečie, ale i ťarchu práce. „V potu tváre svoj chlieb dobývať budeš“ hovorí Písmo, ale i „Ovocie stromov rajských budeme jesť“. No len vtedy, ak opätovne zapustíme vlastné korene. Lebo my sme stromom, ovocím aj zberačmi úrody.
Symbol stromu objavíme vo všetkých svetových mytológiách, je dôležitým prvkom náboženstiev. Lebo neznamená len prepojenie medzi zemou a nebom. Je symbolickým pupkom sveta, omfalom, osou univerza,  majákom, orientačným prvkom, ktorý nás stále privedie späť na miesta, odkiaľ sme nejeden raz odišli za dobrodružstvami života. Naspäť na miesta nášho detstva, do rodnej obce, mesta, krajiny, s ktorými sme duchovne spojení, lebo sme si ju vybrali kedysi na počiatku za miesto, čo nás bude „premenených“ na konci definovať.
Každý máme ten svoj strom, a zvykne ich byť aj viacero, s ktorými sme „zrastení“ – my sami sme tými stromami. Zosobňujú našu vlastnú stabilitu, lebo takisto ako my odolali všetkým nepriazňam počasia, osudu, prekonali búrky, potopy i dlhé suchá. Hlboko zakorenené nemenia svoje miesto. Vedia, že vždy, keď máme rozboľavenú dušu a sme unavení hektikou každodennosti, prídeme sa ochladiť do ich tieňa, objímeme ich, aby sme načerpali nových síl. Verne čakajú.
Navonok to nemusí byť len rodný dom, mesto, obec, vlasť, ale i rodina, kus prírody, s ktorými nás viažu krásne spomienky, pracovisko, kde sme objavili a prejavili svoju jedinečnú možnosť plnej sebarealizácie.
Až keď teda prijmeme nenacionalistickú opätovnú potrebu vlastného zakorenenia do „vernej rodnej hrudy kamenistej“, zbavíme sa „istôt pýchy ega“, pokoríme sa zodpovednosti a povinnosti „obrancu otcovskej pôdy“, až vtedy budeme môcť s pomocou bohov, zastupujúcich svet kolektívneho nevedomia, opustiť ostrov Kalypsó, hoci nám ponúka zdanlivo bezstarostnú pohodu a stabilitu. Až vtedy budeme mať dosť síl zbaviť sa vnútorných i vonkajších nepriateľov, ktorí s pokryteckým úsmevom tvrdia, že to vôbec nie je potrebné, lebo sme len podľahli rôznym konšpiračným výmyslom.
A ako „krízami premenený víťazný Odyseus“ zavŕšime svoju púť nastolením zmieru. Nájdeme ešte múdreho „Mentora“, ktorý nás to naučí?
Vyčkávanie Odysea na ostrove Ógygia by bolo teda prinajmenšom nepríhodné, nenáležité. Jeho dobrovoľná či nanútená expanzia do vonkajšieho iracionálneho sveta by mala skončiť. Inak sa nebude mať kam ani ako vrátiť.
Hrdinovo kráľovstvo si nadobro podmaňujú násilní hrubci a darmožráči, ktorí, ako píše Homér, sedia na kožiach býkov, čo predtým ich zabili sami, hrajú sa s kamienkami a tak si krátia chvíľu. S nimi sú tam heroldi a aj ich sluhovia rezkí. Niektorí z nich im v miešadlách miešajú víno a vodu, iní zase im pórovitými hubami umývajú stoly a stavajú pred nich a krájajú kusiská mäsa. Privádzajú svojou bezohľadnosťou Itaku na mizinu.

Aj Odyseov syn Telemachos hovorí v epose  bohyni Aténe – týmto tu jedine spev a lýra na srdci leží, ľahko je im, keď cudzí majetok beztrestne jedia, … Odyseus sa už nemá prečo ukrývať, ak ešte chce zachrániť zatiaľ ovocím prekypujúce sady, aby neschradli. Zatiaľ sa o ne stará jeho v smútku vädnúci otec. No Kalypsó „stále sa snaží ho omámiť milou a úlisnou rečou, aby zabudol na rodnú Itaku.“
Ak si všimneme na pozadí spomínaného súčasnú politicko-ekonomickú propagandu so všetkými tými víziami trvalo udržateľného rozvoja, ak vnímame mozgomiškársku manipulačnú úlohu treťotriednej zábavy, ponúkanú našimi médiami, so všetkými víajpí smotánkami plnými prázdnych bytostí, hostiacimi sa sediac na kožiach býkov, ktorým jedine spev a lýra na srdci leží, máme pocit, že Homér vôbec nevyrozprával svoje dielo pred stáročiami. Je naším súčasníkom. A my len opakujeme večité vzorce správania vryté hlboko v našom nevedomí, pričom je epos Odysea psychologicko-sociologickou štúdiou, sondou do večných problémov kultúry mediteránu a európskeho spoločenského regiónu, ako jeho civilizačného dediča.

Aj stavu našej spoločnosti predchádzali mnohé podstatné udalosti, ktoré sa dajú astrologicky vyložiť. Boj o homérske Ilium – Tróju, kde to všetko začalo, mal dôležité príčiny. Navonok to bol únos krásnej Heleny, ktorá na základe Paridovho súdu pripadla mladému trójskemu princovi ako odmena za to, že za najkrajšiu bohyňu vybral Afroditu. V konečnom dôsledku ale išlo o udržanie moci nad dôležitým strategickým priestorom starovekého sveta Grécka, vstupnou úžinou z Egejského do Marmarského mora, na brehu ktorej Trója stála, teda o obchodnú a  mocenskú cestu z oblasti stredomorskej do severných území okolo Čierneho mora, ale i z európskeho na ázijský kontinent. Nakoľko vieme, že meno Helena znamená v preklade z gréčtiny svetlo, pochodeň, označovalo toto meno azda i oheň (majáka?), označujúceho prístup k Dardanelám.
Trójsku vojnu s jej kladnými i zápornými hrdinami teda môžeme použiť ako smelú metaforu mocenských úsilí v ideologicky a ekonomicky rozdelenom svete konca predošlého tisícročia.
Celé to predznamenáva orwelovský rok 1984. Sovietske impérium sa pripravuje po množstve zmien čelných straníckych predstaviteľov na rozpad. Naznačuje nádej na zlepšenie situácie vo východnom bloku, zároveň však predstavuje riziko zdanlivého dobrodenia, nepodarených špekulácií a podvodu. V tomto energeticky narušenom čase sa chystá na „trón“ zasadnúť Gorbačov. Podarí sa to v marci nasledujúceho roku a s jeho nástupom k moci začína perestrojka, posledná etapa existencie Sovietskeho zväzu.
Pár rokov neskôr, vo februári 1988 predznamenali vnútropolitické krízy, revolty, násilie, pád vysokých mocenských štruktúr z vysokého miesta, poruchy a zápletky v národných politikách. Mesiac nato sa v Bratislave odohrá sviečková manifestácia. Jún poznamenávajú krvavé udalosti na Námestí nebeského pokoja v čínskom Pekingu (uvádzaných okolo 3600 mŕtvych a asi 60 000 ranených). Deviateho novembra padá berlínsky múr. Sedemnásteho novembra sa v bývalom Československu odohráva „ružový prevrat“, príhodne  nazývaný nežnou, zamatovou revolúciou a postupne sa završuje rozpad východného bloku.
Trójska vojna je dobojovaná. Hrdinskému obrancovi mesta, kráľovi Priamovi, neostávajú ani slzy pre plač, lebo padá za obeť útočníkom ako mnohí iní hrdinovia bojov. Cti a mocibažný Agamemnon necháva Tróju spustošiť, vykradnúť a spáliť. Nažive zostávajú z vôle bohov a dobyvateľov len niektorí jedinci a ich rodiny, medzi nich patril i Eneas, budúci zakladateľ rímskej ríše. Ale to je iná kapitola „budúcich“ dejín.
8.–9. 6. 1990 – sa u nás odohrali prvé tzv. slobodné voľby a na scénu sa pripravujú vstúpiť „odyseovské obludy“, ako som ich bol opísal v predošlých textoch.

Víťazné vojská sa rozchádzajú spod hradieb dobitej a zdecimovanej Tróje. Niektorí zabúdajú obetovať bohom, takže nečudo, že bez božskej ochrany nie sú ich vyhliadky do budúcnosti vôbec také ružové, ako sa sprvoti zdajú.

Naposledy sme stretli Odysea kdesi medzi Ógygiou a Itakou. Vývin udalostí ostatných dní nasvedčuje tomu, že ho zrejme moreplavci Fajáci úspešne doviezli na itackú pevninu, vyložili spiaceho na breh pod Aténin strom – košatú olivu. Ba dokonca sa zdá, že už začal spriadať plány, ako sa zbaviť krikľúnskych darmožráčov vo vlastnom paláci. Dokonca i Telemachos sa už blíži zo svojej púte k domovu, aby sa mohol stretnúť s otcom, o ktorom sa však počas ciest za informáciami nedozvedel nič konkrétneho. Bojovná múdra Aténa pomáha obom, lebo jej záleží na tom, aby sa osudy hrdinu tentoraz zavŕšili úspešne. Ak má Odyseus zvíťaziť nad presilou, musí sa všetko dôkladne pripraviť. Potrebuje sa stretnúť nielen so synom, ale i s ďalšími jedincami, ktorí mu budú na pomoci. Pre začiatok ho Aténa premieňa na žobráka, aby nikým nepoznaný mohol preniknúť do vlasti a následne i priestorov paláca, kde sa odohrá rozhodujúci boj.

Ak prijmeme tézu, že Odyseus i ostatné postavy eposu nie sú konkrétnymi historickými individualitami, ale majú archetypálny charakter, za ktorým sa skrýva akési zovšeobecnenie, nestačí, ak sa na nich dívame cez prizmu ich správania, ale ich charakter môžeme odvodiť takisto z ich mena, a teda je v platnosti Plautovo  „nomen omen“. To isté platí i pri rozprávkach a iných literárnych útvaroch (sci-fi, fantasy, …), pri ktorých vieme, alebo aspoň tušíme, že ich postavy nie sú z reálneho sveta, ale majú inú úlohu, než prerozprávať príbeh, zúčastniť sa na konkrétnej udalosti. Rozprávkové postavy majú mnoho razy mená, ktoré nám už na prvý pohľad napovedajú, v akých úlohách budú vystupovať, aká bude ich „pracovná náplň“. Veď málokto si neuvedomí, že mená ako Nebojsa, Valibuk, Dlhý, Široký, Bystrozraký či Žiarooký, Janko Hraško, Víťazko, Miesiželezo a mnohé ďalšie, nie sú ani osobné, ale zdôrazňujú istú dominantnú vlastnosť literárnej postavy. Pomocou nich autor, a je jedno, či je to konkrétny spisovateľ alebo ľudový rozprávač, umožňuje čitateľovi, poslucháčovi vstúpiť hlbšie do deja v momente, kedy k prečítaniu, vysloveniu mena dôjde. Tradícia – dať rodové meno – priezvisko na základe dominantných vlastností, zamestnania, výzoru atď. – jestvovala ako čosi postupne prijímané od pätnásteho storočia aj v našej spoločnosti, od osemnásteho je táto forma mien dokonca Jozefom II. uzákonená.

(Aj meno Homér, v starej gréčtine Όμηρος, má podobný charakter. Preložiť ho vieme buď ako „daný do záruky, záloha, rukojemník“, alebo tiež, ako to uvádza grécko-slovenský slovník, „slepý“, čo nás utvrdzuje v domnienke, že ako nevidiaci zrejme potreboval niekoho, na kom bol závislý, kto ho viedol, a teda že eposy nenapísal, bol len ich rozprávačom, spevákom, ktorý prednášal pred publikom svoje άοιδή, ώδή – ódy, spevy, piesne, povesti, chválo- i žalospevy. Sporná je však i jeho historickosť, aj to, či bol autorom eposov a ďalších diel, ktoré sú mu pripisované. Takže ani Homéra ani diela, ktoré „vytvoril“, ani ich obsah nemôžeme s pokojným svedomím považovať za historické artefakty, ale skôr ich dokážeme prijať ako súčasť archetypálnej výbavy európskej kultúry.)

Vráťme sa však k hlavnej „niti, či spletanému vrkoču“ nášho textu. Odyseus v ňom zastupuje spoločnosť, pričom jej odyseu sledujeme od ukončenia „trójskej vojny“, tzv. „zamatovej/nežnej revolúcie“, ktorej štvrťstoročnicu si v nasledujúcich mesiacoch pripomenieme. Mnohé naznačuje, že sa možno schyľuje ku konečnému vyrovnaniu s potenciálnymi darmožráčskymi „Penelopinými ženíchmi“, ktorí obsadili palác a rozkrádajú majetok. Nespokojnosť so systémom narastá nad únosnú mieru, ale zrejme pod vplyvom mocnej propagandy sa to navonok neprejavuje až tak radikálne. 

Pomerne jednoznačne hovoria o stupňujúcej sa kríze spoločnosti

Čo na to Odyseus? Zostane spať pod olivovníkom, alebo sa nechá podnietiť Aténou, aby našiel konečné riešenie?

Kto bude jeho spojencom a kto nepriateľom, s ktorým sa musí vyrovnať? Už samotné jeho meno vyznieva dostatočne nepriateľsky, aby si mohol byť sám sebou istý. Lebo Odysseus sa dá preložiť ako „ten, ktorý je nenávidený ľuďmi i bohmi, na ktorého všetci zanevreli“. S vedomím tohto rizika sa potrebuje skontaktovať so synom Telemachom„v diaľke bojujúcim, vedúcim spory a hádky, vzdialenou vojnou“Chlapec už vyrastá zo svojho detstva, otec odišiel do vojny v čase, keď sa narodil. Má teda dvadsať rokov  Dostáva sa s nimi do neustálych konfliktov, lebo ho nechcú brať vážne. No on je už skoro dospelý a potrebuje prejsť iniciačnou skúškou. Odyseus ho v sebe „nesie“ ako ideu posledného, vzdialeného a možno i konečného boja, telemachie.

Spojencami budú aj ďalší, ktorí najlepšie vyburcujú Odyseove pozitívne vlastnosti. Ani bez nich by úlohy, ktoré ho v paláci čakajú, nezvládol. Potrebuje sa stretnúť s Eumaiom, hospodárom, šafárom starajúcim sa o rozkvet, či aspoň udržanie dobrého stavu zásob mäsa, veľkej čriedy svíň, záruky bohatstva. Etymologicky možno meno preložiť ako „toho s dobrými úmyslami, dôkladne plánujúceho, obratne chystajúceho“Aj Aténa tvrdí, že je to človek, ktorý mu pomôže, aby nekonal príliš prchko.

Z výzvedných ciest po „spriatelenom zahraničí“ sa na Itaku vracia Telemachos a vedie si so sebou aj veštca Theoklymena, „toho, ktorý počúva bohov“. Tuší, že sa musí dozvedieť informácie aj z iných zdrojov, než sú tie oficiálne. Jasnovidného spolucestujúceho posiela spolu s priateľom z ciest Peireiom, „tým, ktorý získava skúsenosti na nebezpečných  výpravách“ k Eurymachovi, „doširoka zápasiacemu“, poprednému ženíchovi Penelopy. Sám odchádza k Eumaiovi, aby sa nakoniec stretol s otcom. Najprv ho spoznáva ako žobráka, nakoniec Aténa Odysea opäť premení, aby sa otec v pravej podobe mohol ukázať synovi a mohol ním byť prijatý. Konzervatívna jinová energia sa harmonicky prepája s aktívnym jangom, ako hovorí filozofia tao. Bez takejto integrácie nemôže byť v žiadnej spoločnosti udržaný zdravý vývoj a pokrok. Začnú spriadať plány, ako poraziť spupných ženíchov. Syn neverí otcovi, že by dokázali poraziť toľkých nepriateľov v jednom víťaznom boji, no ten ho presvedčí, že majú na svojej strane mocnosti z najvyšších sfér – Dia a Aténu.

Jedným z možných etymologických vysvetlení mena Zeus je „priezračné vedomie nepodliehajúce smrti, ten, ktorý rozjasňuje, úžasný i desivý“. A aký význam v sebe skrýva meno jeho dcéry, múdrej bojovníčky Atény„Božská, nepominuteľná, tá, ktorá robí veci nesmrteľnými“ (je jej zasvätená oliva, ktorá môže prežiť aj tisíce rokov, pre človeka je teda nesmrteľnou). Nuž, pravdivé je jej meno, aspoň u Odysea to platí naplno. Urobila z neho nesmrteľného hrdinu, ktorý sa zapísal do kultúrneho povedomia ako archetypálny princíp ľstivého bojovníka na iniciačnej ceste človeka životom.

Mať takých pomocníkov na svojej strane je dobré, naruší to aj Telemachovu malovernosť. Ak človek vstupuje do konfliktu neveriac, že by sa mohol stať premožiteľom, málokedy sa nakoniec ocitne na najvyššom stupienku víťazov. Ak však v sebe prebudí „priezračné vedomie nepodliehajúce smrti“ a prijme „nehynúcosť“ pozitívnych ideí, nemôže  zostať porazeným. Aj preto rastie odhodlanie Odysea.

Pred odchodom do paláca sa Aténa opäť múdro postará o to, aby bol hlavný hrdina nepoznateľný, opäť ho zmení na žobráka. Potrhaný žobrácky odev je preňho nielen anonymovskou maskou, za ktorou môže skryť svoju totožnosť, ale aj náznakom spoločenského statusu, ktorý mu hrozí, ak neporazí darmožráčov. Múdra bohyňa vie, že vládca Itaky musí prejsť fázou totálneho pokorenia, aby v sebe našiel dostatok vnútornej sily na to, aby za seba zabojoval. Aby výbuch jeho hnevu bol správne nasmerovaný proti skutočným nepriateľom, nie iba proti ich prisluhovačom. Ženísi sa medzitým radia, ako sa zbaviť Telemacha, pričom sa najviac angažuje Antinoos, „nerozvážny, bez srdca, bezmyšlienkovite konajúci“, ako vysvetľuje jeho meno slovník. Na obranu kráľovho syna sa postaví ďalší zo ženíchov, Amfinomos, ktorého meno naznačuje, že je tým, ktorý „sa drží všeobecných obyčajov, tradícií“ tvrdiac, že by nebola Telemachovo usmrtenie zhodné s vyšším právom. Ostatní mu pritakávajú. Od počiatku medzi nimi vládne nevraživosť a rozpory, spoločne však vyžierajú kráľovský majetok a beztrestne si užívajú kradnutej poživne.

Aj Penelopa, ktorá „na seba zobrala úlohu tkáčky“ pohrebného rúcha svojmu svokrovi, Odyseovmu otcovi, aby oddialila výber ženícha a prípadnú svadbu, robí celej spoločnosti a hlavne spupnému zloduchovi Antinoovi výčitky.

Hľadať paralely v dnešnej spoločnosti netreba, samé sa natískajú pred oči. A „ženísi“ sú natoľko arogantní, že ani nechcú skrývať svoje úmysly. Netušia, alebo nechcú prijať myšlienku, že domáci pán, Odyseus – ľud, sa už túži vrátiť domov, že je na ceste.

Odyseus pošle popredku syna, aby pripravil všetko pre víťazný súboj. Chlapec sa stretáva s matkou, Antifom, „urodzeným chrabrým bojovníkom“, Mentórom, „tým, ktorý vytrvá“ a Alithersésom, ktorého meno možno chápať ako “človek od teplého mora“ – otcovými priateľmi, aby mu prenasledovatelia – ženísi nemohli ublížiť.

Nakoniec do mesta odvedie Eumaios aj Odysea. Cestou sa stretnú s pastierom  kôz, spriaznencom ženíchov Melanthiom. Jeho meno má zlovestný charakter – „ten, čo všetko špiní, čierny, príšerný“. Ten potupí žobráka – kráľa a dovolí si doňho neúctivo kopnúť. Všetko ostáva vládcovi ostrova v pamäti, no nereaguje, lebo by tým pokazil svoju úlohu. V paláci ho pohostí syn, zato Antinoos sa postaví proti faktu, aby bol v dome ďalší žobrák. Lebo jedného už ženísi prijali medzi seba a jeho obdarúvajú jedlom.

Je to jedno z najzvláštnejších stretnutí, ktoré zažije Odyseus v paláci. Chytí sa do pästného súboja s domácim žobrákom Arnaiom, ktorého ženísi pomenovali Iros. Prvé jeho meno znamená „baran“ azda pre jeho tuposť a neústupnosť, druhé „čulý, náramný“ azda preto, že nosil správy, takže vedeli, čo sa v meste deje. Odyseus samozrejme zvíťazí a tak dá na vedomie svoj nárok na pobyt v paláci. A nevítaní hostia sa zatiaľ parádne zabávajú.

Žobrák sa stretáva v súboji so „žobrákom“. Jeden si vybral tento stav dobrovoľne, lebo ho systém podporuje a kŕmi ho za drobné protislužby. Ten druhý prijíma žobrácke handry a výzor, aby nevyšiel „na žobrácku palicu“. Vnútri však ostáva hrdý a jeho hnev rastie z hodiny na hodinu.

Opisovať všetky peripetie, ktorými Odyseus prejde počas prípravy na konečný boj azda nemá ani zmysel. Pohaní ho Melanthó, sestra Melantheia, význam mena ktorej sa nelíši od bratovho. Stretne sa so starou slúžkou rodiny Eurykleiou, „tou, ktorá sa stará o závory, kľúčiarkou“ starajúcou sa o palác a jeho komnaty. Spozná Odysea, no hrdina ju zaprisahá, aby poznanie nikomu nezradila, kým nedôjde k náprave. Pomáha mu aj Eurynomé, „krásne spievajúca a žijúca v zhode s obyčajmi a zákonom“. Keď sa už schyľuje ku konečnému účtovaniu a Odyseus nedokáže zaspať od hnevu pre zlé činy protivníkov a zároveň kvôli neistote, či túto úlohu zvládne, prichádza opäť Aténa, aby ho povzbudila a uistila, že bude celý čas na jeho strane a bohovia sa mu nebudú mstiť za jeho činy.

Mená pomocníkov i protivníkov hlavného hrdinu naznačujú, ktoré vlastnosti musí prijať za svoje a ktorých sa nadobro zbaviť, aby mohol zviesť svoj víťazný boj, svoju osobnú telemachiu. Je však, aj pri prísľube pomoci bohov, zmietaný obavami, nie je si istý výsledkom, trápi sa pre ne, nemôže spať.

Strach zo zmien, hlavne ak sú násilné, prenasleduje každého charakterného človeka. Tí, čo konajú bezvedome, bez uvedomenia si negatívnych následkov svojich činov, lebo ich svedomie nie je nimi zaťažené, však takéto emócie neprežívajú. Nedokážu sa vžiť do spôsobeného utrpenia, lebo myslia len na svoje zisky, posty. Pre zväčšenie majetkov sú ochotní rozpútať násilie, vojny, ba podporiť v nich obe strany, aby sa nakoniec stali sami víťazmi v zmysle múdroslovia: kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Nedívajú sa s obavami na zničený svet, lebo majú pocit, že ich majetok ich robí bohorovnými. Nechcú si uvedomiť, že bohovia nemajú žiadne majetky, práve tie by ich zaťažovali pri ich vládnutí nad Univerzom. Lebo sú nad svetom, nad jeho malichernosťami, ktoré ako ťažké balvany kvária obyčajných smrteľníkov. Stačí si však preštudovať princíp archetypov (nielen), ako ich charakterizoval Jung, aby človek pochopil svoju ľudskú i božskú podstatu. A to tí, ktorí sa stotožnili s nahromadeným majetkom, titulmi, nikdy nepochopia. Stratili božskú iskru, božskú podstatu.

Smutnou je v tejto situácii aj skutočnosť, že slušnosť a charakternosť vnímajú „nemocní mocní“ ako slabosť, proti ktorej sa dá veľmi úspešne bojovať, zvíťaziť nad ňou. Do určitej miery majú pravdu. Do istej miery, lebo aj trpezlivá slušnosť má svoje hranice!

Mgr. Miroslav Kostelnik

Kniha TU

Zdroje:

1- Mgr. Miroslav Kostelnik

2- VIVIANE MONCONDUIT – https://pixabay.com/sk/users/viviane6276-8115285/

Začnite sebou

Postoj je drobnosť, ktorá dokáže veľké veci.

  • WINSTON CHURCHILL

Na hrobke anglikánskeho biskupa v kryptách Westminsterského opátstva sú napísané nasledujúce slová:

Keď som bol mladý a slobodný a moja predstavivosť nemala hraníc, sníval som o tom, že zmením svet. Keď som trochu vyrástol a zmúdrel, zistil som, že svet sa nezmení , preto som si trochu zúžil obzor a rozhodol som sa zmeniť len svoju krajinu. Lenže zdalo sa, že ani tou sa nedá pohnúť. Keď som dospel do svojích starších liet, v posledom zúfalom pokuse som chcel zmeniť aspoň svoju rodinu, svojích najbližších, ale, bohužiaľ, oni o tom nechceli ani počuť.

A teraz, keď ležím na smrteľnej posteli, som si zrazu uvedomil: keby som len najprv zmenil samého seba, potom by som mohol ísť príkladom a zmeniť svoju rodinu. Vďaka ich inšpirácii a podpore by som bol schopný zlepšiť svoju krajinu a ktovie, možno by som tak zmenil aj celý svet.

  • ANONYM

Ukážka z knihy Slepačia Polievka pre Dušu

Zisti viac tu